Bohovia goaldov

Bohyňa Západu a západných krajín, Pani pohrebísk. Jej meno značí doslova západ, ktorý v egyptskom panteóne zosobňovala. Pôvodne ju uctievali ako bohyňu všetkých krajín na západ od Egypta a darkyňu koristi, ktorú v nich egyptskí králi pri vojnových výpravách získali. Neskôr sa stala bohyňou pohrebísk, ktoré bývali spravidla na západnom brehu Nílu, alebo na západnom okraji miest a dedín. V tejto druhej funkcii prijímala do svojej opatery duše zomrelých a chránila ich telá. Prinášali sa jej preto obete a jej obrazom sa zdobili dná rakiev. Jej mužským partnerom bol boh západnej púšte Ha.
Od čias Novej ríše preberala obidve jej funkcie čoraz väčšmi bohyňa Hathor.
 

Boh mumifikácie a pohrebísk, uctievaný v podobe čierneho šakala. Mumifikácii zomrelých a posvätnosti pohrebísk prikladali Egypťania veľký význam, preto Anup patril medzi ich najdôležitejších (hoci nie najvyšších) bohov. Podľa Textov z pyramíd bol "štvrtým synom boha Rea"; podľa neskorších písomných pamiatok, medzi nimi Textov z rakiev, bol synom boha Usira a jeho sestry Nebthety. O jeho pôvode kolovali rozličné legendy, z ktorých najrozšírenejšie sa zakladali na mýte o Usirovi a Esete. Podľa prevládajúcej verzie porodila ho Nebthet potom, keď raz opila Usira a prinútila ho, aby jej bol po vôli. Chcela tak vraj dokázať, že nie je neplodná, ako o nej tvrdil jej brat a manžel Sutech.

Po narodení Anupa pohodila, ale jej sestra a Usirova manželka Eset ho zachránila a vychovala. Keď Anup vyrástol, pripojil sa k Usirovi a sprevádzal ho aj s niektorými inými bohmi na jeho ceste za vládou nad svetom.

Démon v podobe obrovského hada, nepriateľ boha slnka Rea. Stelesňoval nepriateľské sily a prekážky, ktoré ohrozovali plavbu "slnečnej lode" boha Rea na oblohe. Podľa egyptských predstáv bol aj ich príčinou: najmä ranného šera a večerného súmraku, tmavých mračien, zatmení a pod., proti ktorým musel Re každý deň bojovať. Ráno sa usiloval Reovi zabrániť, aby vystúpil nad východný obzor, cez deň sa pokúšal vypiť vodu, po ktorej plávala jeho loď a vytváral pieskové plytčiny, aby na nich uviazla, večer mu bránil zostúpiť za západné pohorie. Re ho síce vždy premohol: niekedy "prerezal svojou loďou jeho telo ako nožom", inokedy ho "spálil svojím ohňom", Apop však bez ohľadu na to vždy znovu proti nemu povstal. V tomto boji sa Re opieral nielen o svoju nepremožiteľnú silu a pomoc iných bohov, ale aj o pomoc kňazov, čo poznali čarovné zariekadlá, ktorými v kritických momentoch zneškodnili Apopove útoky.

Boh ázijského pôvodu, v Egypte stotožňovaný s bohom Sutechom. Jeho meno, známe aj vo forme Bél (po Grécky Bélos), znamenalo u starovekých semitských národov doslova Pán. V Mezopotámii to bol titul a skrátený názov hlavného babylonského boha Marduka, v Sýrii a Foiníkii boha Hadada. Do Egypta sa dostal ako jeden z bohov hyksóskych dobyvateľov na začiatku 17. storočia pred n. l. a neskôr sa tam udomácnil. Nie však priveľmi a to ani po jeho stotožnení so starým egyptským bohom Sutechom, „zloduchom medzi bohmi“. Egypťania v ňom videli boha ničivej sily, ktorá sa prejavovala v búrkach a vojnách. Vždy ho však považovali vo svojom panteóne za cudzinca a jeho kult nerozvinuli. Z čias Ramessa II. Máme správy o jeho chráme v cudzineckej štvrti v Mennofere (Memfide ) a o jeho kňazovi, ktorý bol súčasne kňazom bohyne Aštorety. V textoch z Novej ríše a potom i z neskorej doby sú o Baalovi len ojedinelé zmienky. Výtvarné pamiatky s Baalovým vyobrazením sa v Egypte nezachovali.

Bohyňa neba a jeho stelesnenie, matka a manželka boha Slnka, bohyňa lásky a radosti, ochrankyňa žien a zomrelých, Pani Egypta, Pani cudzích krajín, Dojka kráľa atď., uctievaná a zobrazovaná v podobe kravy alebo ženy s kravskými rohmi. Ako vidieť z tejto dlhej charakteristiky, a to ešte neúplnej, patrila medzi najzložitejšie postavy vo svete egyptských bohov, no zároveň aj medzi najvýznamnejšie. Egypťania ju uctievali od najstarších čias v celej krajine a dnes sa už nedá zistiť, kde jej kult vznikol. Väčšinu svojich funkcií mala už v časoch, z ktorých sa ešte nezachovali písomné pamiatky. Postupne ich dosiahla, aspoň podľa hymnu Ramessa III. na počesť egyptských bohýň, dovedna osemnásť. Pôvod a kumuláciu mnohých si vieme celkom dobre vysvetliť. Pri daktorých však na to logika nestačí, dokonca ani fantázia. Napríklad ako krava dávajúca mlieko mohla byť podľa egyptských predstáv celkom ľahko Dojkou kráľa, a teda aj jeho ochrankyňou. Ako jeho ochrankyňa ochraňovala i jeho panstvo, t. j. Egypt a Egyptom podmanené krajiny.

Boh v podobe sokola alebo muža so sokolou hlavou; boh Slnka, neba a svetla, dedič pozemského panstva boha Usira a božský vládca Egypta. Bol jedným z najvýznamnejších a najstarších bohov Egypta, no zároveň aj jedným z najzložitejších. Niet pochýb, že pod jeho menom sa skrýval celý rad pôvodne samostatných bohov, ktorí mali síce niektoré spoločné vlastnosti, ale nemálo sa od seba aj odlišovali. Mnohí egyptológovia preto usudzujú, že vhodnejšie by bolo hovoriť o Horoch a nie iba o Horovi a týchto Horov zisťujú až dvadsať. Meno Hor treba teda spravidla bližšie určiť, t. j. povedať o ktorého Hora ide, v ktorom chápaní, v ktorej dobe. Boha s týmto menom uctievali Egypťania dávno pred začiatkom svojich starovekých dejín a dlho po ich skončení, navyše na rôznych miestach rôzne. ťažkosti s jeho individualizáciou mali už Gréci. Stotožňovali ho síce so svojím bohom Apollónom, ale len v jeho funkcii boha svetla a Slnka, ináč v ňom videli najmä svojho boha vojny Area. Keď ho chceli vystihnúť komplexne, museli ostať pri jeho egyptskom mene a volali ho Hóros; Rimania podľa nich potom Horus.

Boh Slnka a samo Slnko, pán neba, Stvoriteľ a vládca sveta. Od najstarších čias bol jedným z najvyšších egyptských bohov, ako to zodpovedá významu slnka pre život na Zemi a tešil sa úcte v celom Egypte. Pritom nebol jediným bohom Slnka; Egypťania mali nielen mnoho bohov, ale aj mnoho bohov s rovnakými funkciami, čo platilo aj v jeho prípade. Napriek tomu ho považovali za primárneho boha Slnka, lebo bol Slnkom svojou podstatou; Slnko bolo podľa egyptských predstáv jeho telo a jeho meno znamenalo v egyptčine „slnko“. Ako boh mohol mať však aj iné podoby než Slnko, ktoré považovali Egypťania za guľu alebo kotúč žiariaci na oblohe a týchto podôb mu dopriala ich fantázia neúrekom. Z hymnov na jeho počesť, vytesaných v hrobkách panovníkov 18. a 19. dynastie v Údolí kráľov, ich poznáme dovedna sedemdesiatpäť. Vo všetkých týchto podobách ho Egypťania tiež uctievali a zobrazovali.
 

Boh mennoferského pohrebiska a zároveň boh mŕtvych, uctievaný v podobe sokola alebo muža so sokoľou hlavou. Podľa dosť rozšíreného názoru, zastávaného aj staršími egyptológmi, žije jeho meno dodnes v názve dediny Sakkáry, v katastri ktorej leží časť pohrebiska prvého hlavného mesta zjednoteného Egypta Mennofera. No v skutočnosti sa Sakkára volá podľa arabského kmeňa Beni Sokar, ktorý v jej okolí sídlil na sklonku stredoveku. Ide tu o zvláštnu, no celkom náhodnú zhodu, ktorá tým väčšmi prekvapuje, že Sokar mal jednu zo svojich najvýznamnejších svätýň na mieste, kde sa usadil kmeň Sokar. Arabské kroniky však jednoznačne potvrdzujú, že tento kmeň si svoje meno do nového sídla už priniesol; meno boha Sokara bolo v čase jeho príchodu napokon už tisíc rokov zabudnuté. Pritom názov „sakkárske pohrebisko“ je celkom nedávny. Zaviedla ho až egyptská Pamiatková správa na označenia jednej časti niekdajšieho mennoferského pohrebiska, ktoré sa rozprestieralo na západnom brehu Nílu od dnešnej Gízy po Médúm a meralo takmer 70 kilometrov. Boh Sokiar bol ochrancom celého tohto obrovského pohrebiska s desiatkami pyramíd a stovkami mastáb a ako boh mŕtvych tešil sa úcte aj v iných mestách než v Mennofere.